utorok 7. augusta 2007

Tvár za blogom...

Tvár za blogom to je náhodou skvelý nápad. Ale dnes vám ponúkam novú vylepšenú verziu. Veru tak. SIMPSONIZUJTE SA!




Žiaden strach stretneme sa v tom onom... Springfielde.

Navyše tento program je mimoriadne ohľaduplný. Hoci má jednu postavičku s jemnou nadváhou. Tvár budete mať vždy štíhlu a príjemnú. Tak ešte foto celej postavy a čakám vás.





sobota 4. augusta 2007

Sedím na...

Sedím na stoličke v tvojej spálni. Zamilovaný a šťastný a s egoizmom decka ti vešiam na nos svoju pravdu. Ležíš v posteli, je skoro ráno a ja som práve pricestoval domov. Spýtala si sa - Ako bolo s Annou? A obaja vieme, že som s nijakou Annou nebol. Otázka má prízvuk strachu, ale ja som zamilovaný. Čerstvo, nádherne a bláznivo a už konečne chcem, aby si sa ma prestala pýtať na ženy v mojom živote a na svadbu. Chcem ti to konečne povedať. Nechcem to svoje po pubertálne šťastie kaziť žiadnym klamstvom.

- Nebol som s Annou.
- Ja viem, ale neviem čo sa deje.
- Musím ti niečo povedať. Bol som odcestovaný za mojim priateľom.
- No a to si mi nemohol povedať? Že ideš za nejakým kamarátom?

Schválne nechceš pochopiť. Používaš slovo kamarát, ale slzy ti tečú z očí.

- Nie, to nie je len taký nejaký kamarát. Ja som na chlapcov. Som homosexuál.

Je to vonku. Plačeš. Plačeš a najradšej by si si ďalej myslela, že som bol s Annou.

- A naozaj? Naozaj to musí byť muž? Veď už si chodil s tým dievčaťom a mal si ju rád...
- Nie nemal. Pretvaroval som sa...

V očiach a na tvári ti vidím ten výkrik - Tak sa pretvaruj ďalej! - ale pokračujem, akoby som ho nezbadal.

- ... a dosť som tým trpel. A už nechcem trpieť. Teraz som veľmi šťastný. Vyzerá to, že som si niekoho konečne našiel. Chcel som, aby si to vedela. Nechcem už klamať a nechcem sa ani pretvarovať. Pozri, mohol som byť napríklad narkoman, alebo mať nejakú strašnú smrteľnú chorobu. Ale nič z toho. Som len homosexuál.-

Veta ako z lacného amerického scenára nezapôsobila. A čo iné som čakal. Plačeš. Sťažuješ sa na svoj ťažký život. Na to že si musela prežiť všetky tie údery, čo mnohé iné nemuseli. Plačeš.

Ja sa teším. Konečne si budeme môcť zavolať a neskrývať sa pri tom. Konečne mi bude môcť napísať dlhý a zamilovaný list. Konečne.

List prišiel veľmi skoro. - Prepáč ale musíme to skončiť...diaľka je pre mňa priťažká...niekto iný...je pri mne, keď ty si ďaleko... - (a aj moje obľúbené...) - si pre mňa príliš dobrý.-

Všetko to prichádza pomaly. Veľmi pomaly. Krok po kroku sa snažíš nájsť v sebe cestu k homosexualite svojho syna. Krok po kroku chceš vedieť, ako som žil.

- Kto bol prvý?
- Vysoký. Pamätáš? Bol u nás na večeri.
- Nenávidím ho.
- To máš jedno. Keby to nebol Vysoký, bol by niekto iný.
- Ja viem, ale aj tak ho nenávidím.

Hovoril som ti len veľmi málo o tom kam a s kým idem. Zdalo sa mi, že ťa musím chrániť pred vecami, ktoré ti nemusia byť príjemné. Nakoniec si začala vždy sama.

- Niekoho máš?
- Áno.
- A je to... vážne?
- Dúfam.
- Tak čo ho neprivedieš?
- Ty by si chcela?
- Áno. Si môj syn nie? A máš vážnu známosť. Tak chcem vedieť s kým. Veď ja to nejako prežijem len to, že nebudeš mať deti, je pre mňa príliš ťažké. Bol by si skvelý otec.

Na oficiálnu návštevu prišli postupne traja muži. Dvaja prví, Vedec a niekto o kom nikdy písať nebudem, sa odporúčali. Tretí je so mnou až dodnes.

Aj cestu si si našla, hoci sa nedá povedať, že by ste si s mojim sadli. Podľa mňa ste príliš rovnakí a zároveň príliš odlišní. Ale akceptovala si, že je súčasťou môjho života a teda aj našej rodiny. A podobne je to aj u jeho matky. Privítala ma. Akceptovala.

Pred nedávnom ste obe oslavovali šesťdesiatku. Každá samostatne. S rodinou a s priateľmi. Boli sme spolu na oboch oslavách a bolo to príjemné a rodinné posedenie. K mojim bláznivým neteriam tak pribudol nový synovec.

Na jeseň pôjdete spolu na dovolenku. Uvidíte sa prvýkrát. Už pätnásť rokov ste vlastne rodina, ale ešte nikdy ste sa nestretli. Tak dúfam, že to zvládnete. Naše mamy.