Niekedy ma...

Niekedy ma zaleje toľko stresu, že sa pohár preplní. Je to najmä v obdobiach, keď väčšinu času pracujem. Spím málo a zle. Na športovanie a pohyb nemám čas a ani chuť. Nedostatok energie dopĺňam čokoládou a nedostatok empatie nekomunikovaním. Proste hnus.

Cítim to najprv v spánkoch. Počujem vtedy vlastnú krv ako sa prediera tepnami a žilami. Naráža do ich stien a snaží sa všetky tie nahromadené stresové svinstvá vyhodiť z tela. Vravievam si, že ešte mesiac. Len do konca marca a bude to. To vydržím.

Zatiaľ som to naozaj vždy vydržal. Za odmenu, že som sa znova raz nezosypal si kúpim permanentku do plavárne. Tam zo seba vyplávam tie najhrubšie stresové jazvy. Začnem na osemsto metroch a po dvoch týždňoch už dávam jeden a pol kilometra v rýchlom tempe. Cítim sa skvele. Ešte dve tri kolečká len pomalého splývania a... Úplne cítim ako vyzdravievam.

Ale pod tými hrubými nánosmi stresu sú jemnejšie také ako nenápadné. Vznikli keď som si napríklad kúsol do jazyka pri tom, ako šéf trepal nejaké nezmysly. Bol taký presvedčený o tom, že na to prišiel. A všetci sme stratili tri dni aby sme sa vrátili k mojim pôvodným tézam. A nikde žiadna vďaka. Alebo keď sa kamoška snaží riešiť problémy ďalšej kamošky a ja si uvedomujem, že by som jej mal pomôcť, ale nemám silu. Alebo keď sa snažím navariť večeru, ktorá nakoniec nechutí nikomu ani mne.

Tak presne toto sú tie stresy, ktoré nevyplávam. Potrebujem niečo jemnejšie, nežnejšie, subtílnejšie. K tomuto účelu mám takzvané revacie pesničky. Revacích pesničiek sú vlastne dva druhy. Ale vždy je výhodnejšie byť sám doma. Prvý druh je taký, že si ho musím poriadne nahlas vypeckovať. A ja revem s tou pesničkou poriadne nahlas. Vykričím sa, vyspievam, vyhulákam. Sem patrí napríklad táto.



A potom je druhá skupina revacích pesničiek. Tie počúvam celkom potichu. A tiež si poriadne porevem. Slzy mi tečú ako hrachy a s nimi vychádzajú z tela posledné zvyšky stresových nánosov. Sem patrí zasa napríklad táto.



a tiež táto



Tak. A som vyplávaný, vykričaný, vyplakaný. Čistý ako bábo pripravený na ďalšie boje zo životom.

PS dnes mi k revacím piesňam pribudla ešte jedna. Je tu. Takže vďaka Kami.

Naši neboli doma...

Naši neboli doma, lebo bolo treba vykonať previdelnú rodinnú návštevu a mne sa podarilo vyhovoriť na priveľké množstvo štúdijných povinností kvoli novej práci. Vyzeral som asi dosť utrápene lebo mi to zožrali. Tak sme celý víkend mali len pre seba a ja som ťa poctivo študoval.

V nedeľu sme pozbierali všetky madrace a vrátili ich späť do postelí a čakali sme na segrin telefonát. Lebo na segru som sa mohol spoľahnúť, že nazabudne zavolať. Gate hore chalani už sme v Bratislave.

Sedeli sme v kreslách v obývačke obložení všetkými učebnicami a vyzerali sme unavane. To z toho štúdia čo nemalo konca a ja som ešte rýchlo študoval tvoj jazyk len také malé opáčko aby sme to stihli včas uťať. Na ORF 1 sme sledovali Treiler. Bežala reklama na Jarmanov film Edward II a vyzeralo to celé tak chrumkavo, že sme na chvíľu prerušili štúdium a mňa napadlo, že by sme si mohli urobiť výlet do Viedne, do kina na premiéru.

Asi o mesiac si mi volal a oznámil si mi, že máš pre mňa parádne prekvapenie a že ma čakáš zajtra pod hodinami a že žiadne výhovorky, proste príď. A prekvapko si mal a fakt super. Ani netuším ako si zohnal lístky na jediné premietanie toho Edwarda na Slovensku. Ale sedel som v Charlise a vedľa mňa napríklad aj majster Bednárik a fim bol skvelý, smutný a hrozivý ako všetky homo filmy zo začiatku 90 rokov. A bol dokoca aj vzrušujúci a to vzrušenie bolo na mne miestami aj dosť vidno. A ak si ho aj majster Bednárik všimol, tak zachoval dekórum. Hoci myslím, že ho nevidel lebo na plátne boli onakvejšie veci k videniu.

Čakali sme na koniec s nepríjemným pocitom, lebo sme dobre vedeli, že Jarman si nenechá ujsť ten literárny Edwardov koniec, v ktorom hrá úlohu posledný smrtiaci sex s rozžeraveným železom. Boli sme z toho prejdený parnym valcom a tmavým mestom sme sa ponáhľali na nočák a videli sme skupinu ožratých chlapov čo na nás cez ulicu kričali. Hej buzeranti a to nás prešiel ten valec ešte raz.

Bol si moja umelecká známosť. Každý týždeň sme videli nejaký klubový film, nejké super divadlo, nejaký úchvatný koncert. Vždy som si myslel, že ľudia čo milujú umenie nemôžu byť zlí. Aký nepríjemný omyl. Sú úplne rovankí ako všetci ostatní, lebo aj ty si sa na mňa vykašľal a zdrhol si niekde preč, niekde kam ja nemám prístup a ani nechcem mať.

Zrazu to ...

Zrazu to bolo tu. Také krásne a naozajstné. Mal som svojho priateľa. Konečne, hovoril som si a žiaril by som šťastím a každému by som to vykričal keby... Keby som sa s tebou, u teba, s nami neschovával. Bola taká doba. Moja prvá naozajstná láska. Prvý naozajstný vzťah.

Bol som vlastne mladíček a ty, ty si bol muž. Dospelý, starší o viac ako desať rokov. Tichý premýšľavý. Zle si chodil. Kríval si, aj jedna ruka nefungovala celkom tak ako by mala a vždy si mi hovorieval. Dávaj si pozor decko. Nevieš kedy sa ti môže pritrafiť niečo zlé. Jeden deň beháš a druhý deň môžeš byť na vozíku. Musíš byť opatrný a nie ako splašené decko.

Tajné stretávanie v tvojom byte. Zastreté hrubé závesy. Tiché vyznania. Budeš ľutovať hovoril si mi a ja som nechápal prečo. Pol roka. Ukradnuté večery. Ukradnuté noci. Nikdy som neoľutoval.

Spoločný smiech nad tvojimi uletenými vtipmi.

Bože môj, decko, čo si si to zasa na seba obliekol. No vidíš aj mama sa čudovala. Mama má pravdu a ty si blázon a mal by si ju viac poslúchať.

Čo ty sa chceš bozkávať? S chlapom? No to je koniec sveta!

Dávaj si pozor decko, po svete chodia všelijaký uchyláci. To svet nevidel dvaja chlapi spolu v posteli... a že vraj sa to volá buzeranti.

Možno od teba som sa naučil schopnosti smiať sa sám zo seba.

Klamstvá rodičom. Dokázal som si vymyslieť hocičo. Pol roka. Je to vôbec vážny vzťah? Prijali ma do školy a ja som sa tešil, že budem znova študent. A k tomu tak blízko pri tebe, každý deň. Z okna učebne som mohol vidieť do tvojho bytu. Namiesto prednášok len ty a ja a nekončiace objatia. A ty si stále opakoval. Budeš ľutovať. Na škole si nájdeš mladšieho... Nerozumel som prečo ma vyháňaš. Nenašiel som si nikoho.

Zajtra prídem ráno, zapíšem sa na prednáške a zdrhnem. O deviatej som u teba. Nie nechoď, nebudem doma.

Nakoniec si ma vyhnal. Poslal si ma hľadať mladšieho a ja som sa nemal ani kde vyplakať. Len som zaťal zuby a odišiel. Neoľutoval som nikdy a ani som si nikoho nehľadal. Dlho. Nedal si mi ani príležitosť sa rozlúčiť a ja som sa bál. Bál som sa obťažovať. Bál som sa že keď prídem k tebe nájdem ťa s niekým iným a tak som radšej nechodil.

Aspoň som ti občas zavolal. Pýtal som sa ako sa máš a ty si studeným hlasom odpovedal, že dobre. A potom si sa odsťahoval preč. Už som o tebe nevedel celkom nič.

Prechádzal som cez ulicu a ty si tým svojím opatrným, trochu neistým krokom kráčal proti mne. Nespoznal si ma. Nemohol si. Vyzerám celkom inak. A na malú chvíľu sa mi vrátila tá kovovo nahorklá chuť do úst.

Len na chvíľu kým som si uvedomil, že vedľa mňa kráča manžel. Rozpráva niečo o kelegyniach a práci, je aj trochu rozohnený. Skočil som mu do reči. Vieš čo, pozvi ma na tvarohovú štrúdľu dobre? A kašlime na kolegyne. Povedz, keď budeme mať raz svadbu, koho pozveme? Smeje sa mi. Ty si večné decko!

Chcel som len. Poslúchol som ťa. Našiel som si mladšieho. Nepomohlo. Stále som bláznivé decko.