Venované

...potom ich nájdeš
stratené v tichu v tme
nebudú prvé
a ani posledné
dopadnú na zem
ona ich vysuší
a celkom zvláštne
srdce sa poteší...

Mal som šesť...

Mal som šesť rokov, možno už sedem keď na lúke za Rohlíkom začali stavať veľký stan. Tešili sme sa na cirkus, ale bolo to niečo celkom iné. Veľký stan bol naplnený technológiami na ochranu životného prostredia. Ničomu som nerozumel, ale rozdávali tam malé a veľké guľaté odznaky, ktoré boli farebné a úžasné. A v televízii tam s ľuďmi hovorila malá kvapka vody s mašličkou vo vodových vlasoch. Odpovedala na otázky a posielal cmuk a papá.

Na konci celej tej výstavy bola časť, v ktorej vystavovali recyklované umenie. Najviac si pamätám dve sochy. Muža a ženu. Žena mala prsníky z dvoch strieborných lievikov a mužov penis bol z nejakej zlatej asi inštalatérskej rúrky. Bolo to fascinujúce najmä preto, že to bol úplný začiatok sedemdesiatych rokov a že to bol prvý penis, ktorý som v živote videl.

Vstupenka na tú výstavu stála dve koruny a ja som vtedy dlho nemal zmrzlinu, lebo som si kupoval vstupenky, zbieral tie super guľaté odznaky a pozeral na ten zlatý penis a strieborne prsia. Netuším koľkokrát som tam spolu bol, ale pamätám si ako som tam raz videl mladých umelcov, čo vyrábali z odpadu autá a kvety. Jeden z nich bol proste nádherný. Mal hrivu blonďavých vlasov a úsmev plný zubného strojčeka. Vyrábal prekrásne kvety a striekal ich nejakou farbou a smial sa len tak pre seba.

Bola to láska na prvý pohľad. Už ma nezaujímal ten zlatý penis, ani odznaky ani kreslená kvapka. Chodil som tam aj trikrát za deň a keď tam bol on, dlhé hodiny som sa pozeral ako zo starého odpadu vyrába tú krásu. Moja prvá veľká láska. Čistá, lebo verte, žiaden chtíč nebol prítomný. Čistejšia ako platonická a napriek tomu sa mi dych úžil vždy keď sa na mňa pozrel a usmial tým strojčekovým úsmevom. Snívali sa mi sny ako sedíme spolu v parku a ja mám plnú náruč tých nádherných nevoňavých kvetov, ktoré vyrobil len pre mňa.

Chodil som pravidelne. Pozerával dlhé hodiny. Raz sa môj bolonďavý anjel postavil od pracovného stola a podal mi krásne autíčko. Povedal mi niečo v nezrozumiteľnej reči a usmial sa na mňa tým strojčekovým úsmevom, z ktorého sa mi točila hlava a vynechávalo mi moje malé detské srdce. Ani netuším ako som zakýval hlavou na znak nesúhlasu a prstom ukázal na zlatú orchideu. Zakričal niečo na ostatných. Vzal mi autíčko a dostal som do rúk ten veľký kvet. Bol som šťastný ako v nebi. Všetci sa smiali a ja som vedel, že sa nesmejú na mne, ale so mnou.

Jednu noc stan zbalili. Zmizol. Ráno po ňom zostala len zošliapaná tráva a môj neutíchajúci plač. "Prečo plačeš?" No čo som asi mal odpovedať. "Lebo tá výstava bola taká krásna."

Dnes je celá táto spomienka len ako bodka na impresionistickom obraze. Premýšľam a uvedomujem si, že jeho tvár starla so mnou. Vystupuje z tieňa skôr tušená. Dnes ho vidím ako dospelého muža, ale ak sa nemýlim tí predsa strojčeky na zuboch nenosia.

Keď mi šéfka súboru..

Keď mi šéfka súboru oznámila, že idem na sústredenie ako šéf pre repertoár, fakt som sa potešil. Že do Prievidze a že do rovnakého hotela v ktorom som nemohol spávať pre neutíchajúce erekcie v čase keď som ešte sám cvičieval do úmoru som sa chvalabohu dozvedel až neskôr.

Všetko sa vrátilo. Tak bolestivo a zároveň sladko. Ani netuším ako som to zvládol. Vlastne viem. Nezvládol. Všetky tie emócie sa miešali ako bláznivé a vylietali zo mňa von v podobe nechutného sadistu. "Poriadne! Ak sa ti nechce robiť to poriadne moja zlatá, vyser sa na to! Tanec je svinská záležitosť. Nič krásne nečakaj. Videla si niekedy Nurejevove nohy! Hej mladý muž. Pre teba to platí tiež. Buď si chlap alebo handra! Čo gule si stratil na pažiti. Tancuješ jak..."

Vykrikoval som ako zmyslov zbavený, ale nevykričal som nič. Ohrdnutú lásku z puberty nevykričíš. Ťahal som ich za vlasy a buchnátoval ich po chrbtoch, ale nevytiahol a nevybuchnátoval som nič. Urazené ego sa nevytiahne nevymláti. Hnisá si vo vnútri stále ďalej.

Cez pauzu som sa potom úplne nezmyselne vyteperil na to isté prírodné kúpalisko, ktoré som si pred rokmi neužil. Nezmyselne preto, lebo voda v ňom bola smradľavá a špinavá. Neslúžilo už ničomu inému len ožratým nezamestnaným čo v ňom grcali lacné pivo. Tam si ma našiel.

"Inak bývaš vtipný a celkom príjemný", povedal si mi: "Ale teraz je z teba sadista." Fakt to bola potrebná facka uznávam.
"Sadista? Netrep. Chcem, aby ste boli dobrí."
"Ty trepeš. Niečo ťa serie. Baby sú z teba úplne otrávené. Ale nikto nevie čo ti je."
"Čo mi je.." ani netuším prečo, ale všetko som ti to porozprával. Také ucho a ja som sa rozlial ako na spovedi. Počúval si bez pohnutia. Netuším ako dlho a nakoniec si povedal "Husté... asi potreboval nahoniť ego. Ale ty to hádam nepotrebuješ." Druhá zaslúžená facka.

Potom sme išli na obed a ty si ma úplne vážne pred celou tou Prievidzou chytil za ruku. A povedal si: Keby niečo tak nič. Jasné. Ja len, že v podstate je s tebou fakt sranda."
"Aj tak to iba hráš, dobre viem, že si na baby."
"Hej viem, že to vieš. Ber to ako úplatok." a chytil si ma okolo pliec. Bože - chodilo mi po rozume - Také ucho sopľavé a jak ma zotrel.

Dve zaslúžené facky stoja za to. Prebudili vo mne konečne poriadneho učiteľa. Určite to bolo najlepšie sústredenie aké som kedy zažil. Podarilo sa mi mnohých z vás naučiť o tanci dôležité veci. Naučil som vás, že nie ste stroje, že ste umelci. Tanec je predovšetkým umenie, nie výkon a kto tvrdí opak je zadubenec čo sa bojí vlastných pocitov. Naučil som vás ako sa v tanci hľadá srdce, ako sa do tanca vkladá srdce. Zrazu som nekričal o tom ako vysoko máte mať nohy a špičky. Zrazu sme sa bavili o tom, že chcem vidieť čo cítite.

Aj s teba sa to leto stal tanečník. Viem to, videl som ťa v telke ako si skákal v Holandsku. Kurevsky dobre. A vravel som si, že mám kúsok z tej tvojej slávy prišpendlené na triku.

Inak mal si pravdu tú teplú úlohu v mojom vtedy novom balete si dostal zo škodoradosti. Mal si najkrajšie ryšavé vlasy aké som kedy na chlapovi videl.

V poslednej dobe...

V poslednej dobe stále niekde počúvam, alebo čítam, že láska je len chémia. Chápete, jakože chémia. Chápete? Lebo ja teda nechápem vôbec nič. Premýšľam, že čo to tá chémia je a jediné čo ma napadá je H₂SO₄, ale počítam, že to s tým má málo spoločné.

Potom ma ešte napadlo niečo okolo čuchových vnemov. Akože keď sa konečne rozhýbem a navštívim posilovňu tak smrdím parádne až tak chemicky a ten chlap čo fučí na vedľajšej lavičke jak lokomotíva tak toho je tiež už dosť cítiť, ale ani toto mi s tou láskou čo je chémia nejako nejde dohromady. Až po osprchovaní vážený...

Takže nerozumiem, vlastne nerozumel som ničomu až kým som nevidel dokument na jednej múdrej televízii. Tam mi to konečne vysvetlili, ako to s tou chémiou je a dokonca zašli ešte ďalej. Nielen senzorické vnemy sú zodpovedné za vybudovane správne fungujúceho vzťahu, ale aj nejaké vnútorné nastavenia až duchovné potreby. Keď som ten dokument vzhliadol, napadla ma nová teória. Teória hodna môjho sfanatizovaného mena. Poriadna fanaticky teplá teória. Proste prevrat vo vnímaní lásky a chémie pekne po mojom. Ale pekne od začiatku.

Žena si vyberá... No, na chvíľu ten začiatok ešte preruším. Viete vždy sa nájdu nejakí supersamci a je dobre aby vedeli pravdu. Takže páni je mi ľúto. Bolestivá správa. Vyberá si žena. Zabudnite na lovecké inštinkty z paleolitu. Prekryl ich futbal a pivo. Vyberá si žena. No a už môžem ísť na to.

Žena si vyberá partnera úplne podvedome a výskumy múdrych výskumníkov čo vyskúmavajú ľudský genom zistili, že je to vždy ten, čo sa najlepšie kombinačne hodí k jej vlastnej génovej výbave. Pochopili ste? Ide o množenie. Ide o to, zabezpečiť aby nový jedinec bol krajší, zdravší, rýchlejší, inteligentnejší... ako ostatní. Ide o zapĺňanie planéty ďalšími super ľuďmi. A to je tá chémia čo je teda akože láska.

No a vtip je v tom, že ja sa s tým mojim manželom môžeme snažiť do roztrhania našich prihriatych tiel. Množenie nebude. Nevedeli ste o tom? Choďte si prečítať nejakú diskusiu na blog.sme k článku o teplých a nájde sa tam vždy minimálne jeden inteligent, čo vás rád poučí o tom, že buzeranti nemôžu mať deti. Tiež som najprv kukal, ale je to fakt tak. My doma to poctivo skúšame už roky a nič.

Takže, milí heterosexuálni priatelia, ste v riti. príroda vás nastavila ako mašiny na množenie a vytváranie najkvalitnejších génových kombinácii. váš chtíč je kompletne podriadený podvedomej potrebe žien priviesť na svet to úplne najkrajšie a najfantastickejšie dieťa.

Zato my prihriati sa zaujímame o celkom inú stránku ľudského spolužitia. Množenie sa ani za nič nekoná, tak to musí byť nejaká iná prírodná sila, čo nás ťahá k sebe. A to bude asi tá naozajstná láska čo nie je chémia. Tak a mám to!

Odnesie ma

roztrhaj ma na kúsky

naplň so mnou podušky
krvou polej suché kvety v záhrade

umri pre mňa na kríži
najviac sebe ublížiš
diabol sedí so sliepkami na hrade

ruky vystrieť nedá sa
kríž je smutná okrasa
zabije nás láskou všetkých po rade.

v mojej hlave čistý dym
bez kríža sa kynožím.
keby mi tak mlieko tieklo po brade.

Boli ste už...

Boli ste už na pohovore? Mám na mysli taký ten pracovný pohovor v kostýme, obleku, kravate. No ja som bol na jednom tento týždeň. Spomínam si na svoje pracovné pohovory kedysi. Bol som jedna veľká nula, ktorá mohla ponúknuť tak akurát zdravé sebavedomie a aj to som sčasti hral.

Napriek tomu som si vždy nejakú prácu zohnal a mám ju aj teraz. Môj terajší šéf je taký typický suchár ako už šéf má byť. Teda každý šéf, okrem mňa samozrejme. Ja som náhodou superšéf a to aj napriek tomu, že šéfujem siedmym ženským v prechode, alebo tesne po ňom. Ak ste niečo podobné nezažili, tak každé vysvetľovanie bude úplne zbytočné. Len na ukážku. Dnes sa dievčatá asi hodinu hádali o tom, že či Jozef a Pepík je to isté meno. Raz keď si chceli sťahovať kancelárie zobral som si dovolenku. Sedem žien čo sťahuje nábytok a každá má jasnú predstavu ako by mal byť rozmiestnený a každá úplne inú. No ďakujem.

Ale o pohovoroch bola reč. Nejako strácam nite. Takže na jednom pohovore som bol aj tento týždeň. Mám taký pocit už od konca roka, že treba vymeniť vzduch, kolegyne a aj suchára šéfa a dostal som pozvanie na pohovor, tak čoby nie.

Teraz je to celkom iné, môžem ponúknuť široké znalosti z odboru, prakticky využiteľné a navyše mám aj nemalé krotiteľské schopnosti. Veď viete kolegyne sú tam stále a dovolenka je obmedzená. Som jednoducho ideálny pre nejakého nového šéfa suchára. Lenže to čo ma privítalo na pohovore bol ťažký kaliber. Neviem či viete čomu sa hovorí zajačik. No proste niečo čo sa má na skejte preháňať ulicami Bratislavy a hovoriť "Kámo" a "Yeah" a nie sedieť v obleku a v kravate a robiť mi šéfa.

Pri pohovore máte priamo a nenútene hľadieť budúcemu šéfovi rovno do očí. Ale tie jeho oči. Ježišimária asi trikrát som sa prichytil, že ho absolútne nepočúvam a čumím do jeho modrých očí. Tak teraz fakt neviem, či mám toho môjho suchára šéfa vymeniť. Mohlo by to byť úplne zničujúce.

Doma s manželom mu budeme familiárne hovoriť zajačik. A budeme rozoberať jeho novú kravatu a hlavne ten fakt, že stále nenosí snubný prsteň. Na dôležitých poradách sa budem zabúdať pri čumení do tých jeho hlbokých modrých očí a on sa ma niečo opýta a zo mňa určite vyhŕkne s celou mojou náchylnosťou k zachovaniu dekóra a stálej potrebe po teatrálnosti "Samozrejme ako poviete zajačik" No nekup to!

V divadelnom klube...

V divadelnom klube boli snáď všetci teplí. A chválili sa, každý jeden, že sa s tebou už vyspali. Ty si bol slávny, dnes by sa povedalo, že celebrita. Ja som bol mimo v tom svojom jedinom novom pokreslenom tričku, rifliach a číňanoch za sedemdesiatpäť československých korún. A chcel som byť tiež macher čo s tebou strávil noc.

Myslel som si, že sa mi sníva keď si si ku mne sadol a dokonca si vedel ako sa volám. Priblížil si ústa k môjmu uchu a zašepkal si "Poď ideme von. Nech tých debilov rozdrapí." Bol si celkom drobný, ale pohyboval si sa nepredstaviteľne rýchlo. A tak sme behali po Bratislave a ty si stále niekoho hľadal. Všade sme vchádzali bez platenia a nakoniec vo Véčku si vykríkol. "Aha to je...", nemám žiadnu spomienku na jeho meno ani na jeho chuť. "Ide s nami. Vrátil sa z vojny práve dnes." Keď sme boli u teba doma poslal si nás spolu do sprchy a ty si popíjal ten drahý koňak. A ja som sa hneval, že ma nechceš. Že zasa nebudem môcť rozprávať, že som s tebou bol.

Pýtal som sa prečo mi to robíš a ty si sa len nahlas smial a vravel si. "Venuj sa mu, bol dva roky v západných čechách, potrebuje ťa viac ako ja."

A ja som sa hneval ešte viac a trucovito som odmietol s ním ísť do tvojej veľkej postele. Tak sme tam sedeli, ty si sa smial, on sa opil a ja som sa hneval. Ráno si ma odviedol skoro až k nám domov. Po meste sa prví robotníci náhlili do Dynamitky a ja som mal chuť ťa udrieť za všetko to poníženie, ktoré som cítil. Chytil si ma za ruku a pobozkal si ma priamo pred tými náhliacimi sa robotníkmi. Keby to bolo dnes, boli by sme spolu v Novom čase. A potom si mi povedal: "To máš darček odo mňa. Lebo ty si anjel. Raz to pochopíš." A opäť si ma pobozkal a ja som odišiel domov.

Neprebehli ani štyri roky keď som v Smene zbadal tvoju fotku. Veľkú čiernobielu usmievajúcu fotku a pod ňou text že si mŕtvy. Umrel si na AIDS. Dal si mi dar...

Nech si teda kdekoľvek, pekného Valentína.

Oslovoval si ma...

Oslovoval si ma v ženskom rode a mne to liezlo na nervy a neznášal som to. Ale ty si bol môj boh, odpustil by som ti všetko. Povedal by si: "Hej žabka nechcela by si skočiť z mosta?" A ja by som určite skočil. Bol si môj boh, krásny, múdry a tak blízko.

Ráno si ma v hotelovej izbe budil pohladením po vlasoch: "Vstávaj žabka ide sa cvičiť" A ja som s tebou utekal do posilovne srať sa s tými železami a potom sme celý deň chodili po Prievidzi a ty si mi rozprával o všetkých tých chlapoch čo si ich kedy mal a ja som bol každú chvíľu vzrušený.

Poobede sme na baletnej sále vypotili ďaľšie litre potu a ty si zo mňa robil tanečníka, aby som bol rovnako krásny ako ty. Miloval som teba, miloval som ten zničujúci pocit, keď sa zdá, že telo už neposlúcha a zrazu zaznie hudba a ja som kdesi vyhrabal energiu ešte na ďaľšie a ďalšie pas de basque. Miloval som keď si na mňa kričal: "Vyššie, musíš vyššie! A teraz výdrž! Nie nesmieš sa hýbať! Nikto nesmie vidieť, že to bolí! Musia si myslieť že je to ľahučké, ľahučké ako pierko."

Potom večer už zasa v hoteli som čerstvo osprchovaný a nahý ležal v posteli a pozeral som sa ako sa pripravuješ do sprchy ty. Ukázal si mi svoje svalnaté telo a zo sprchy si sa vrátil oblečený. Pritisol si ma k sebe a dlho pobozkal a povedal si "Dobrú noc žabka, zajtra ťa čaká ťažký deň." Cez tvoje nohavice som pocítil ako ti stojí a ty si tú erekciu čo patrila mne odniesol tej škuľavej recepčnej zdola a bol si s ňou až do rána.

A na druhý deň som s tebou opäť chodil po tej blbej Prievidzi a miloval som ťa a nenávidel. Dnes by som ťa poslal do riti. Obliekol by som si plavky a celý deň by som preležal na tom prírodnom kúpalisku čo bolo za naším hotelom. Plával by som a opaľoval sa a pozeral po všetkých tých chlapoch, čo si určite nemal. Dnes...

Som naštvaný

Som naštvaný na všetkých tých arogantných strážcov čistoty, čo si myslia, že majú mandát vyjadrovať sa k môjmu zdravotnému stavu. K potrebe liečení a vôbec k veciam, ktoré robím na rozdiel od nich za dverami. Čo si myslia, že majú akékoľvek hoc aj malé právo posudzovať skutky druhých preto, lebo navštevujú veľké budovy s krížom na streche a veria že priklincovaný chlap im pomôže dostať sa do neba. Všetkých čo si myslia, že vedia niečo o pekle, do ktorého ma tak radi posielajú. Byť s vami v nebi? Už som grcal, díky.