Zrazu to ...

Zrazu to bolo tu. Také krásne a naozajstné. Mal som svojho priateľa. Konečne, hovoril som si a žiaril by som šťastím a každému by som to vykričal keby... Keby som sa s tebou, u teba, s nami neschovával. Bola taká doba. Moja prvá naozajstná láska. Prvý naozajstný vzťah.

Bol som vlastne mladíček a ty, ty si bol muž. Dospelý, starší o viac ako desať rokov. Tichý premýšľavý. Zle si chodil. Kríval si, aj jedna ruka nefungovala celkom tak ako by mala a vždy si mi hovorieval. Dávaj si pozor decko. Nevieš kedy sa ti môže pritrafiť niečo zlé. Jeden deň beháš a druhý deň môžeš byť na vozíku. Musíš byť opatrný a nie ako splašené decko.

Tajné stretávanie v tvojom byte. Zastreté hrubé závesy. Tiché vyznania. Budeš ľutovať hovoril si mi a ja som nechápal prečo. Pol roka. Ukradnuté večery. Ukradnuté noci. Nikdy som neoľutoval.

Spoločný smiech nad tvojimi uletenými vtipmi.

Bože môj, decko, čo si si to zasa na seba obliekol. No vidíš aj mama sa čudovala. Mama má pravdu a ty si blázon a mal by si ju viac poslúchať.

Čo ty sa chceš bozkávať? S chlapom? No to je koniec sveta!

Dávaj si pozor decko, po svete chodia všelijaký uchyláci. To svet nevidel dvaja chlapi spolu v posteli... a že vraj sa to volá buzeranti.

Možno od teba som sa naučil schopnosti smiať sa sám zo seba.

Klamstvá rodičom. Dokázal som si vymyslieť hocičo. Pol roka. Je to vôbec vážny vzťah? Prijali ma do školy a ja som sa tešil, že budem znova študent. A k tomu tak blízko pri tebe, každý deň. Z okna učebne som mohol vidieť do tvojho bytu. Namiesto prednášok len ty a ja a nekončiace objatia. A ty si stále opakoval. Budeš ľutovať. Na škole si nájdeš mladšieho... Nerozumel som prečo ma vyháňaš. Nenašiel som si nikoho.

Zajtra prídem ráno, zapíšem sa na prednáške a zdrhnem. O deviatej som u teba. Nie nechoď, nebudem doma.

Nakoniec si ma vyhnal. Poslal si ma hľadať mladšieho a ja som sa nemal ani kde vyplakať. Len som zaťal zuby a odišiel. Neoľutoval som nikdy a ani som si nikoho nehľadal. Dlho. Nedal si mi ani príležitosť sa rozlúčiť a ja som sa bál. Bál som sa obťažovať. Bál som sa že keď prídem k tebe nájdem ťa s niekým iným a tak som radšej nechodil.

Aspoň som ti občas zavolal. Pýtal som sa ako sa máš a ty si studeným hlasom odpovedal, že dobre. A potom si sa odsťahoval preč. Už som o tebe nevedel celkom nič.

Prechádzal som cez ulicu a ty si tým svojím opatrným, trochu neistým krokom kráčal proti mne. Nespoznal si ma. Nemohol si. Vyzerám celkom inak. A na malú chvíľu sa mi vrátila tá kovovo nahorklá chuť do úst.

Len na chvíľu kým som si uvedomil, že vedľa mňa kráča manžel. Rozpráva niečo o kelegyniach a práci, je aj trochu rozohnený. Skočil som mu do reči. Vieš čo, pozvi ma na tvarohovú štrúdľu dobre? A kašlime na kolegyne. Povedz, keď budeme mať raz svadbu, koho pozveme? Smeje sa mi. Ty si večné decko!

Chcel som len. Poslúchol som ťa. Našiel som si mladšieho. Nepomohlo. Stále som bláznivé decko.