Mal som šesť...

Mal som šesť rokov, možno už sedem keď na lúke za Rohlíkom začali stavať veľký stan. Tešili sme sa na cirkus, ale bolo to niečo celkom iné. Veľký stan bol naplnený technológiami na ochranu životného prostredia. Ničomu som nerozumel, ale rozdávali tam malé a veľké guľaté odznaky, ktoré boli farebné a úžasné. A v televízii tam s ľuďmi hovorila malá kvapka vody s mašličkou vo vodových vlasoch. Odpovedala na otázky a posielal cmuk a papá.

Na konci celej tej výstavy bola časť, v ktorej vystavovali recyklované umenie. Najviac si pamätám dve sochy. Muža a ženu. Žena mala prsníky z dvoch strieborných lievikov a mužov penis bol z nejakej zlatej asi inštalatérskej rúrky. Bolo to fascinujúce najmä preto, že to bol úplný začiatok sedemdesiatych rokov a že to bol prvý penis, ktorý som v živote videl.

Vstupenka na tú výstavu stála dve koruny a ja som vtedy dlho nemal zmrzlinu, lebo som si kupoval vstupenky, zbieral tie super guľaté odznaky a pozeral na ten zlatý penis a strieborne prsia. Netuším koľkokrát som tam spolu bol, ale pamätám si ako som tam raz videl mladých umelcov, čo vyrábali z odpadu autá a kvety. Jeden z nich bol proste nádherný. Mal hrivu blonďavých vlasov a úsmev plný zubného strojčeka. Vyrábal prekrásne kvety a striekal ich nejakou farbou a smial sa len tak pre seba.

Bola to láska na prvý pohľad. Už ma nezaujímal ten zlatý penis, ani odznaky ani kreslená kvapka. Chodil som tam aj trikrát za deň a keď tam bol on, dlhé hodiny som sa pozeral ako zo starého odpadu vyrába tú krásu. Moja prvá veľká láska. Čistá, lebo verte, žiaden chtíč nebol prítomný. Čistejšia ako platonická a napriek tomu sa mi dych úžil vždy keď sa na mňa pozrel a usmial tým strojčekovým úsmevom. Snívali sa mi sny ako sedíme spolu v parku a ja mám plnú náruč tých nádherných nevoňavých kvetov, ktoré vyrobil len pre mňa.

Chodil som pravidelne. Pozerával dlhé hodiny. Raz sa môj bolonďavý anjel postavil od pracovného stola a podal mi krásne autíčko. Povedal mi niečo v nezrozumiteľnej reči a usmial sa na mňa tým strojčekovým úsmevom, z ktorého sa mi točila hlava a vynechávalo mi moje malé detské srdce. Ani netuším ako som zakýval hlavou na znak nesúhlasu a prstom ukázal na zlatú orchideu. Zakričal niečo na ostatných. Vzal mi autíčko a dostal som do rúk ten veľký kvet. Bol som šťastný ako v nebi. Všetci sa smiali a ja som vedel, že sa nesmejú na mne, ale so mnou.

Jednu noc stan zbalili. Zmizol. Ráno po ňom zostala len zošliapaná tráva a môj neutíchajúci plač. "Prečo plačeš?" No čo som asi mal odpovedať. "Lebo tá výstava bola taká krásna."

Dnes je celá táto spomienka len ako bodka na impresionistickom obraze. Premýšľam a uvedomujem si, že jeho tvár starla so mnou. Vystupuje z tieňa skôr tušená. Dnes ho vidím ako dospelého muža, ale ak sa nemýlim tí predsa strojčeky na zuboch nenosia.