V divadelnom klube...

V divadelnom klube boli snáď všetci teplí. A chválili sa, každý jeden, že sa s tebou už vyspali. Ty si bol slávny, dnes by sa povedalo, že celebrita. Ja som bol mimo v tom svojom jedinom novom pokreslenom tričku, rifliach a číňanoch za sedemdesiatpäť československých korún. A chcel som byť tiež macher čo s tebou strávil noc.

Myslel som si, že sa mi sníva keď si si ku mne sadol a dokonca si vedel ako sa volám. Priblížil si ústa k môjmu uchu a zašepkal si "Poď ideme von. Nech tých debilov rozdrapí." Bol si celkom drobný, ale pohyboval si sa nepredstaviteľne rýchlo. A tak sme behali po Bratislave a ty si stále niekoho hľadal. Všade sme vchádzali bez platenia a nakoniec vo Véčku si vykríkol. "Aha to je...", nemám žiadnu spomienku na jeho meno ani na jeho chuť. "Ide s nami. Vrátil sa z vojny práve dnes." Keď sme boli u teba doma poslal si nás spolu do sprchy a ty si popíjal ten drahý koňak. A ja som sa hneval, že ma nechceš. Že zasa nebudem môcť rozprávať, že som s tebou bol.

Pýtal som sa prečo mi to robíš a ty si sa len nahlas smial a vravel si. "Venuj sa mu, bol dva roky v západných čechách, potrebuje ťa viac ako ja."

A ja som sa hneval ešte viac a trucovito som odmietol s ním ísť do tvojej veľkej postele. Tak sme tam sedeli, ty si sa smial, on sa opil a ja som sa hneval. Ráno si ma odviedol skoro až k nám domov. Po meste sa prví robotníci náhlili do Dynamitky a ja som mal chuť ťa udrieť za všetko to poníženie, ktoré som cítil. Chytil si ma za ruku a pobozkal si ma priamo pred tými náhliacimi sa robotníkmi. Keby to bolo dnes, boli by sme spolu v Novom čase. A potom si mi povedal: "To máš darček odo mňa. Lebo ty si anjel. Raz to pochopíš." A opäť si ma pobozkal a ja som odišiel domov.

Neprebehli ani štyri roky keď som v Smene zbadal tvoju fotku. Veľkú čiernobielu usmievajúcu fotku a pod ňou text že si mŕtvy. Umrel si na AIDS. Dal si mi dar...

Nech si teda kdekoľvek, pekného Valentína.